Feminizmus dneška má typicky preexponovaný charakter súčasných trendov.

Reaguje na niečo, čo zašlo priďaleko, ale v reagovaní zašiel přiďaleko on sám. Spochybenie stáročného patriarchátu, kde žena hrala úlohu poddajnej slúžky bez akýchkoľvek práv pred vydajom či po ňom, je jav globálne veľmi pozitívny a musel zákonite prísť.

Tento„odboj" si však žiada aj svoje obete, a to v podobe potlačenia, či naopak prílišného vyzdvihovania ženskosti. Žena, ktorá chce - a musí - byť sama sebou, preberá dominantnů „maskulínnu" úlohu a tým prichádza o časť svojho JA.

Jej realizácia sa tým v podstate zúži na funkciu „dominy" známu z S/M praktík, alebo dráhu lesbičky. Tu často dochádza k mýleniu si pojmov, keď každá forma originality, samostatnosti a otvorenosti je u ženy chápaná ako prejav feminizmu, či dokonca lesbizmu útočiacemu na mužsků časť populácie.

Žena je znovu zahnaná do úzkych, má možnosť voľby len medzi dovma extrémami: hetero-sexuálnou submisivitou a homo-sexuálnou dominanciou. Hovorme však konkrétnejšie.

Tak ako existuje muž a žena ako bytosti z masa a kostí, tak existuje mužský a ženský princíp, jang a jin, v každej z týchto bytostí. V tom tkvie pravdepodobne aj fenomén transvestitizmu a transsexuality. Sekundárny princíp - tj. u ženy mužský a u muža ženský - vypláva na povrch a človek ho nie je schopný potlačovať.

Jeho potláčanie okrem feminizmu vyvoláva tzv. machoizmus, ktorý na akýkoľvek náznak ženskosti reaguje agresívne. Feministky sa namiesto akceptácie „ženského princípu v myslení" obracajú k maskulinizácii, ktorá posobí v končenom dosledku deštruktívne smerom k ženskej prirodzenosti.

V rámci polarity obidvoch princípov je žena nepopierateľne zvýhodnená svojim materstvom. Žena ako matka v sebe obsiahne oba princípy a je jedno či sa ňou niekedy vobec stane. „Žena vždy vedela, že je matkou." Preto žena vždy VIE, čo muž chce a potrebuje, kdežto muž sa može len chabo domnievať. Preto existujú fatálne, tajomné ženy a niet tajomných mužov. Zdá se, že ženy si teda naozaj bez mužov vystačia. Sú to vlastne chudáci, tí muži. Nepotrebný hmyz. Tu sa však chcem zastaviť a formulovať iný typ ženstva, nie veľmi spomínaný a popularizovaný.

Niekde som čítala, že francúzske ženy sa od amerických líšia práve tým, že svojou submisivitou prisipevajů k harmonickému partnerskému vzťahu, zatiaľčo Američanky hneď hádžu taniere a robia neúnostné hystérie. Pritom však týmto zdanlivým podriadením oveľa skor dosiahnu svoje.

Typický ženský paradox.

Za polopredstieranou krehkosťou, jemnosťou a poddajnosťou sa skrýva voľa nezlomnej osobnosti, ktorá dokáže udržať vzťah a to nie za cenu kompromisu. Ako sa hovorí „aj vlk sa naje, aj koza ostane celá". Alibizmus? Nie, obyčajné pravidlo pokojného spolužitia, a to, že sa tak často v tejto oblasti zlyháva, bude asi naozaj dosledkom nemiestneho „hrdinstva", „zásadovosti", a „úprimnosti" za každú cenu.

Vzťah muža a ženy može byť vzťahom dvoch rovnocenných partnerov, no len za predpokladu zachovania a akceptovania špecificky vlastnej sexuality a prirodzene osobnostnej charakteristiky. Každý hrubý a násilný útok voči jednému z týchto princípov má nedozierne negatívne následky. Ponižovaná, utláčaná a týraná žena pred-feministického štádia sa mení na nezlomnú, tvrdú a neomylnú karieristku.

Ani jedna strana však nie je obrazom skutočnej ženy. Táto totiž vie, že jedine submisivitou dosiahne to, čo jej patrí. Tá prvá si nerobí žiadne nároky niečo dosiahnuť a tá druhá si myslí, že dosiahnuť može všetko. Domáca „puťka" bude síce vždy tajne závidieť tým druhým slobodu a nezávislosť, nezávislá žena však bude v hæbke duše skrývať strach zo samoty a zo svojho neprimeraného postavenia.

Závisť vystrieda strach a pocit nenaplnenosti, obzvlásť v lesbických vzťahov z nemožnosti materstva. Tu skutočne nemožno voliť teóriu „menšieho zla" v podobe nanúteného heterosexuálneho manželstva, lesbického spolužitia, alebo naopak zúrivej osamelej feministky. Iste so mnou nebudú súhlasiť tzv. lesby od narodenia, akými sa mnohé titulujú, v žiadnom prípade proti nim ako takým nechcem útočiť.

Mám len z toho celého pocit akéhosi nepatričného kompromisu, ktorý neguje jednu nezameniteľnů stránku ich osobnosti. Myslím, že ide v podstate o negáciu celistvosti človeka, keďže tu chýba polarita, napatie mužského a ženského princípu. A dokona aj jedna takáto „lesba od narodenia" paradoxne priznáva, že stať sa lesbou je vec rozhodnutia.

Napadlo ma ešte jedno porekadlo - nebojte sa, už posledné. „Daj mu prst a zoberie celú ruku." Tým, že sa konečne po dlhom období priznáva ženám autonómia osobnosti a rovnocennosť s mužmi, začína obdobie silných žien, pred ktorými muži pociťujú strach. Žena ako sme ju nikdy predtým nevideli, začína rozhodovať o sebe sama a nepýta sa „pána tvorstva" na jeho názor. Pomoc muža nepotrebuje a verí pevne v svoje vlastné sily. Potiaľto je všetko v poriadku. Má to však jeden háčik: Muži, tie domýšľavé ješitné potvory, sa to nesmú dozvedieť. A verte mi, milé dámy, nič nie je ľahšie.

M.M., Bratislava

Poznámka: Uvedomujem si, že všetko o čom píšem mám podložené nenapadnuteľnými faktami, o to mi ani vobec nešlo. Píšem o tom, o čom cítim, že treba písať a používam pritom čisto vlastné skúsenosti a pozorovania. Tiež ma inšpiroval feministický časopis Aspekt č.1/96, z ktorého čerpám aj niektoré fakty. Mojou metódou je intuícia a nie suchopárne dokazovanie prečo je to tak a nie inak. Je to moj názor a ďakujem, že ste sa ho snažili pochopiť.